Basar a Ursa
Mýty a reality
Turkménsky vlkodav sa formuje veľmi pomaly. Len v treťom-štvrtom roku nadobúda konečný vzhľad, meniac sa na mocné, mohutné zviera, ale dovtedy mladé psy často vyzerajú „skaderuka-skadenoha“. Navyše, ak mladý pes (u nich – psov – je to najvýraznejšie) v roku alebo poldruha roku vyzerá ako dospelý, spravidla už nemôže nadobudnúť takú „fundamentalitu“, ktorá je charakteristická pre najlepšie psy; najskôr ostane „dospelým juniorom“. Niektorým psom sa obvod zápästia od 12 cm vo veku jedného roka v troch rokoch zväčší na 14,5 cm. Typický „turkménsky aborigén“ nie je k ľuďom agresívny; zvyčajne štekotom len upozorňuje pána na niečo zvláštne, ale na človeka nezaútočí. Za prítomnosti pána sa pes chová priateľsky, pokojne sa dá pohladkať, prakticky hociktorého z nich možno, ak sa chce, prezrieť, zmerať a aj skontrolovať zuby. Bez pána, obzvlášť v noci, sa správanie alabaja prudko zmení: z dobráckeho, na pohľad neobratného, slnkom zmoreného lenivca sa zmení na bystrého strážcu, aktívne chrániaceho svoje územie. Okrem iného, turkménsky vlkodav má silne vyvinutý cit pre ochranu vlastného teritória a s prichádzajúcou tmou pri prechode jeho hraníc, čo pes často určuje sám, človeka, ktorý ho vyrušil, najskôr zastaví hlboké, hrozivé vrčanie. Ale ani v takom prípade spravidla nebude útok nasledovať, ak len narušiteľ vezme upozornenie na vedomie a nepokúsi sa ho odignorovať. V roľníckych regiónoch Turkmenistanu, na rozdiel od iných regiónov Strednej Ázie, sa nezvyknú dvory ohradzovať plotmi. Najčastejšie sa hranice pozemku vyznačia buď čisto dohodnutou ohradou, alebo žliabkom šírky asi 10 cm a takej istej hĺbky, ale mimoriadne vyvinutý zmysel turkménskych psov pre teritórium ich umožňuje držať bez reťaze. Aj v susedstve žijúce psy navzájom dobre vychádzajú a obídu sa bez bitiek, ak nikto z nich neporuší hranice pozemku. Pri stretnutí na „neutrálnej“ pôde medzi dovtedy mierovo nažívajúcimi susedmi takmer dozaista dôjde k vyjasneniu vzťahov. Medzi turkménskymi psami sa vyskytujú aj útočné jedince (týmto sa mimochodom vyznačujú niektorí zástupcovia línie Bieleho Jekemena), ale prevažná väčšina, bez ohľadu na svoj hrozivý vzhľad, je vo vzťahu k človeku dobrosrdečná. To sa vysvetľuje, po prvé, výchovou, a po druhé, jestvujúcou tradíciou utratiť útočných psov – také psy sa zvyčajne utrácajú.
(Z knihy „Stredoázijský ovčiarsky pes: mýty, realita, perspektívy“ – M.: Vydavateľstvo „Novyj Indeks“ – 2000 160 s.: il.)
O plemene
Typický „turkménsky aborigén“ nie je k ľuďom agresívny; zvyčajne štekotom len upozorňuje pána na niečo zvláštne, ale na človeka nezaútočí. Za prítomnosti pána sa pes chová priateľsky, pokojne sa dá pohladkať, prakticky hociktorého z nich možno, ak sa chce, prezrieť, zmerať a aj skontrolovať zuby. Bez pána, obzvlášť v noci, sa správanie alabaja prudko zmení: z dobráckeho, na pohľad neobratného, slnkom zmoreného lenivca sa zmení na bystrého strážcu, aktívne chrániaceho svoje územie.
Exteriér psov
Exteriérom sú turkménske psy jedného typu. Názor prof. Bogoslovského o príbuzenstve turkménskych ovčiarskych psov s bernardínmi a leonbergrami sa potvrdzuje výskytom jednotlivých exemplárov, zarážajúco podobných týmto plemenám. Turkménsky pes – ovčiarsky je zvyčajne vysokého vzrastu, s dobrou stavbou, o niečo pomalší v pohybe, nedôverčivý k cudzím. Hlava – masívna, ťažká, so širokou lebkou, s ostro výraznými očnicami, s tupým stopom, s vlhkými pyskami; tvar lebky je dvoch typov: kopulovitá s výrazným prechodom od čela k stopu a rovná, bez ostrých prechodov. Oči – okrúhle, variujú len vo farbe rohovky od čiernej, hnedej po žltú. Nos – čierny, hnedý. Krk – krátky, silný s dobre vyvinutou šijou. Uši – nasadené vysoko, visiace, vo forme trojuholníka; zvyčajne sa odrezávajú. Telo – silné s dobre vyvinutým svalstvom, trocha predĺžený chrbát valcovitého tvaru je zvyčajne rovný a silný aj u starých psov. Hruď – široká, siaha po lakte, niekedy aj nižšie. Predné nohy: rovné, silné, skrivené rachitídou sa nevyskytujú; zadné: s málo vyrovnaným uhlom; laba – rozprestretá. Chvost – spustený, zavinutý do kruhu; takmer vždy sa odrezáva. Srsť – vyskytujú sa psy krátkosrsté aj dlhosrsté, no všetky majú hustú srsť, rovnako chrániacu pred páľavou a chladom. Farba – väčšina psov je bielych s ryšavými a sivými znakmi, vyskytujú sa ak čisto biele, svetložlté, tigrovité, málokedy čierne a sivé. Rozdelenie turkménskych ovčiarskych psov na „hôrnych“ a „pieskových“ a presvedčenie, že „hôrne“ psy sú ľahkého typu a „pieskové“ ťažkého, nie je úplne presné. Všetky psy sa vyskytujú aj na horách aj na pieskoch v závislosti od ročného obdobia a stavu pasienkov. Okrem toho vzdialenosti medzi dedinami sú celkovo bezvýznamné, styk veľký, preto tvrdenie o existencii dvoch typov psov je pochybné. Z počtu pozorovaných psov sa zväčša vyskytoval stredný typ so silnou stavbou tela. Psy stredného typu sa vyskytujú aj na horách aj na pieskoch, sú aj krátkosrsté aj dlhosrsté. Stredný typ je pracovitejší, pretože má dobrú stavbu tela a svalstvo, čo chýba ľahkým psom, (ktorých je veľmi málo a existenciu ktorých možno pripísať vplyvu miestnej rýchlonohej „tazy“) a nemá limfatickú stavbu, nie je mohutný a skleslý, ako sú ťažké psy. Stredný typ psa je základným a želaným typom pre chov. Treba spomenúť veľmi neskoré formovanie turkménskych ovčiarskych psov, v dôsledku čoho do poldruha roka až do dvoch rokov psy pôsobia dojmom „ľahkých“. Je možné, že preto rôzni autori hovoria o ľahkosti typu. Len od 4-5 rokov pes silno priberá, stáva sa veľkým a ťažkým.
(O turkménskom ovčiarskom psovi (materiál expedície s cieľom študovať turkménske psy)
Alexander Pavlovič Mazover – vynikajúci špecialista-kynológ. Vynikajúci organizátor chovu psov v ZSSR. Autor mnohých kníh a nespočetných statí, z ktorých sa učili a naďalej učia milovníci psov.Zborník (Chov služobných psov“ (č.1, 1935, OSOAVICHIM ZSSR) („Inform-SAO“, č.6, str. 21-22, 2000)
